Sadneš si na chvíľu a povieš si, že teraz budeš pokojná. Po desiatich sekundách ti napadne, že si zabudla odpovedať na správu. Potom, čo budeš variť na večeru. Potom, či si zhasla svetlo v kúpeľni. A po minúte si povieš, že meditácia asi nie je pre teba, lebo tvoja hlava nemá vypínač.
Táto situácia je veľmi bežná. Možno práve preto, že tak veľa ľudí si pod mindfulness predstavuje prázdnu myseľ, sa k nej mnohí ani nepokúsia priblížiť. Ide pritom o niečo oveľa obyčajnejšie, a podľa mňa aj dostupnejšie.
Čo mindfulness znamená
Slovenský preklad „všímavosť” je celkom výstižný. V základe ide o schopnosť všimnúť si, čo sa práve deje: v tele, v okolí, v mysli. A všimnúť si to bez toho, aby sme to hneď hodnotili, opravovali alebo sa to snažili zmeniť. Povedzme, že sedíš pri okne a počuješ auto, ktoré prechádza okolo. Všímavosť nie je pokus, aby si ho nepočula. Je to jednoduché „aha, počujem auto”. A keď ti hlavou prebehne myšlienka, že zajtra máš dôležitú schôdzku, všímavosť je „aha, myslím na schôdzku”. Nič viac. Nemusíš ju vyriešiť ani sa na seba zlostiť, že ti ruší pokoj. Pozornosť pritom nesleduje len to, čo je príjemné. Pri všímavosti sa môže objaviť nuda, netrpezlivosť, svrbenie na nose aj úplne obyčajný zmätok. Všetko to patrí do toho, čo sa v danej chvíli deje, a nič z toho nie je chyba.
Odkiaľ sa tento prístup vzal
Všímavosť nie je vynález poslednej dekády ani produkt wellness aplikácií. Jej korene siahajú do budhistických tradícií, kde sa rozvíjala stáročia ako súčasť širšej cesty pochopenia ľudskej mysle a spôsobu života. V jazyku páli, v ktorom sa zachovali mnohé rané budhistické texty, sa pojem sati často prekladá ako všímavosť, pozornosť alebo pamätanie si.
Jeho pôvodný význam a miesto v budhistickej praxi však nemožno úplne stotožniť s moderným psychologickým chápaním mindfulness, ktoré kladie dôraz najmä na uvedomovanie si prítomného okamihu bez hodnotenia.
Na Západe sa všímavosť rozšírila hlavne v druhej polovici 20. storočia. Významnú úlohu zohral Jon Kabat-Zinn, ktorý koncom sedemdesiatych rokov vytvoril program Mindfulness-Based Stress Reduction (MBSR). Praktiky, ktoré sa tradične učili v duchovnom kontexte, ponúkol v podobe osemtýždňového kurzu, ktorý nevyžaduje žiadne náboženské presvedčenie. Z neho potom vyrástla celá rodina programov a prístupov.
Aj preto dnes narazíš na všímavosť v rôznych podobách: ako súčasť budhistickej praxe, ako kurz v nemocnici či v škole, alebo ako päťminútové cvičenie v aplikácii. Majú spoločné jadro, ale nie sú to to isté. Dobrým pravidlom je pýtať sa, odkiaľ daná podoba pochádza a čo od nej môžeš rozumne očakávať.
Prečo cieľom nie je prestať myslieť
Mysleť je to, čo naša myseľ robí. Podobne ako srdce bije a pľúca dýchajú. Pokus „prestať myslieť” je trochu ako pokus prestať počuť zvuky v miestnosti, kde sedíš: dá sa na ne menej sústrediť, ale nezmiznú. Cieľ všímavosti je skromnejší a praktickejší. Chceme si všimnúť, že premýšľame, namiesto toho, aby sme sa v myšlienkach stratili bez toho, aby sme o tom vedeli. Poznáš to z čítania knihy: oči idú po riadkoch, ale myšlienkami si úplne inde, a po dvoch stranách zistíš, že nevieš, čo si prečítala. Všímavosť je ten okamih, keď si to uvedomíš. „Aha, odplávala som.”
A tu je dôležitá vec: práve to uvedomenie sa je úspech, nie zlyhanie. Každé vrátenie pozornosti, napríklad k dychu, je opakovanie celého cvičenia. Ak sa ti za päť minút myseľ rozbehne tridsaťkrát a tridsaťkrát sa vrátiš, nešlo to zle. Urobila si tridsať opakovaní.
Preto ani „dokonale pokojná myseľ” nie je meradlom. Niekedy je myseľ pokojnejšia, niekedy rušnejšia. Všímavosť sa netýka toho, aká je, ale toho, ako sa k nej vzťahuješ.
Všímavosť a neustále analyzovanie pocitov
Možno si teraz povieš: „Ale ja sa už teraz celý deň pozorujem. Premýšľam, prečo som nervózna, prečo mi je smutno, čo to o mne hovorí.” To je pochopiteľná otázka, lebo na prvý pohľad to vyzerá podobne. V skutočnosti je to dosť odlišné.
- Analyzovanie sa pýta: Prečo to cítim? Čo je so mnou zle? Čo z toho vyplýva? Má tendenciu točiť sa v kruhu a pridávať ďalšie vrstvy myšlienok.
- Všímavosť sa pýta skôr: Čo sa deje práve teraz? Môže byť odpoveď aj úplne jednoduchá: „stiahnuté plecia”, „tlak v hrudi”, „myšlienka, že to nezvládnem”. Pomenuješ to, necháš to byť a nerozpletáš to do príbehu.
Rozdiel je trochu ako pozerať sa na dážď cez okno a ísť sa v ňom premýšľať, prečo prší. Nie je to o tom, že analýza je zlá. Niekedy je užitočná a potrebná. Ale nie je to to isté a nemusí ju nahrádzať.
Ako sa dá všímavosť rozvíjať v bežný deň
Dobrá správa je, že na to nepotrebuješ meditačný vankúš, ticho ani hodinu času. Všímavosť sa dá trénovať pri činnostiach, ktoré robíš aj tak.
- Pri jedle. Skús pri prvých troch sústach vypnúť telefón a televíziu. Všimni si, ako jedlo vyzerá, ako vonia, aká je jeho textúra. Zistíš možno, že chuť, ktorú si celé roky pri behu medzi úlohami nevnímala, je vlastne zaujímavá. A možno zistíš aj to, že ťa to po minúte nudí, čo je takisto zaujímavé zistenie. Nemusíš takto jesť každé jedlo. Stačí raz za deň, aspoň na chvíľu.
- Pri chôdzi. Cestou do obchodu alebo zo zastávky si môžeš všimnúť, ako sa chodidlá dotýkajú zeme, ako sa pohybujú ruky, aký je vzduch na tvári. Keď sa myseľ rozbehne (a rozbehne sa), vrátiš sa k kroku. Žiadna veľká filozofia.
- Pri bežných drobnostiach. Pri umývaní riadu, pri čakaní na kávu, pri sprchovaní. Voda je teplá. Para stúpa. Ruky sa hýbu. Je to maličkosť, ale pozornosť sa učí práve na maličkostiach.
- Pri dychu. Ak chceš formálnejšie cvičenie, stačí pár minút sedieť a sledovať, ako sa dych prirodzene nadychuje a vydychuje. Nemusíš ho meniť. Keď myseľ odbehne, vrátiš sa. A zasa. A zasa.
Nič z toho nemusí vyzerať ako „meditácia” a nemusí ti vyjsť perfektne. Je to skôr ako spoznávanie ulice, po ktorej chodíš každý deň: pri dostatočnom pozeraní si začneš všímať veci, ktoré si predtým prehliadala.
Čo sa o všímavosti hovorí vo výskume
Všímavosť je dnes pomerne dobre preskúmaná téma a výskum sa jej venuje v rôznych oblastiach, od zvládania každodenného stresu až po prácu s pozornosťou. Veľa ľudí, ktorí ju praktizujú, opisuje, že im pomáha lepšie vnímať vlastné prežívanie a pristupovať k nemu pokojnejšie. Zároveň je užitočné vedieť, že výskum nie je jednoznačný ani jednotný. Štúdie sa líšia v tom, aký typ praxe skúmajú, ako dlho trvá a akých ľudí zahŕňa, a preto sa výsledky nedajú automaticky zovšeobecniť. To, čo pomáha jednému človeku, nemusí rovnako pomáhať druhému. Každý prichádza s inou situáciou, inými očakávaniami a inou chvíľou v živote. Z toho vyplýva niekoľko rozumných zásad. Všímavosť nie je zázračný liek ani rýchle riešenie. Nie je náhradou za odbornú pomoc, ak sa potýkaš so silným stresom, úzkosťou, smútkom alebo inými ťažkosťami. A ak ti určitá forma praxe nevyhovuje, nie je to tvoje zlyhanie. Je to informácia, že môžeš skúsiť inú cestu alebo si dať pauzu.
Ak si doteraz myslela, že na to nemáš hlavu
Vráťme sa k začiatku. Ak ti hlavou lietajú myšlienky, keď sa pokúsiš sedieť v tichu, nie je to dôkaz, že všímavosť nie je pre teba. Je to presne ten materiál, s ktorým sa pracuje. Nikto nezačína s tichou mysľou. Ľudia, ktorí praktizujú roky, majú hlavu rušnú tiež. Menia sa skôr v tom, že si ju všimnú rýchlejšie a menej sa nad ňou rozčuľujú.
Môžeš teda začať veľmi malo: jedným jedlom, jednou chôdzou, tromi dychmi. Bez cieľa, bez známky, bez výkonu. Ak sa myseľ rozbehne, nič sa nestalo. Len sa vrátiš.
S láskou
Althea
Leave a Reply