Niekto sa ťa na oslave opýta, či si veriaca. Odpovieš: „No, skôr spirituálna.“ Chvíľu je ticho. Pýtajúci sa len pokýva hlavou, akože rozumie, ty tušíš, že by si mala niečo dodať, a obaja radšej siahnete po pohári. Slovo spiritualita používame často, ale vysvetľujeme ho zriedka. Jeden pod ním myslí ranné meditovanie, druhý nedeľnú omšu, tretí prechádzku lesom, na ktorej sa mu konečne upokojí hlava. Štvrtý si pod ním predstaví kryštály a energie a piaty sa zľakne, že sa ho niekto chystá obrátiť na vieru. Všetci hovoria o spiritualite a každý o niečom inom.

Tento článok sa nesnaží povedať, čo spiritualita „naozaj“ je. Takú jednu všeobecne prijatú odpoveď totiž nemá nikto. Skúša zistiť, čo sa pod ňou zvyčajne myslí, v čom sa líši od náboženstva, čo môže znamenať spiritualita mimo tradičného náboženského rámca, prečo ju nemusíš mať, kde sa objavuje v obyčajných dňoch a prečo ani ona nie je automatická záruka múdrosti.

Čo si vlastne predstavujeme pod pojmom spiritualita?

Aj tak existujú pokusy o spoločný základ. Známy je ten z konsenzuálnej konferencie z roku 2009, ktorú v USA zvolali odborníci z paliatívnej starostlivosti. Voľne preložené: spiritualita je tá stránka človeka, ktorá sa týka hľadania a vyjadrovania zmyslu a účelu a prežívania spojenia s okamihom, so sebou, s inými, s prírodou a s tým, čo človek vníma ako významné alebo posvätné. Definícia sa úmyselne snažila byť široká a zahrnúť aj náboženstvo. Neskôr ju upravili aj európski odborníci na paliatívnu starostlivosť. Vznikla ale na konkrétny účel, aby zdravotníci vedeli rozpoznať, že umierajúci človek sa môže trápiť aj otázkou, čo jeho život znamenal, nielen bolesťou. Nie je to definícia, ktorú by prijali všetky kultúry a všetky odbory. Je to užitočná pracovná dohoda.

Psychológ Kenneth Pargament definuje spiritualitu stručne ako hľadanie posvätna. „Posvätné“ tu nemusí znamenať iba boha. V jeho koncepcii môže ísť o rôzne aspekty života, ktorým človek pripisuje posvätný alebo mimoriadne významný charakter – napríklad vzťahy, rodinu, prírodu, hodnoty či samotný život. Aj táto definícia však má svoju cenu. Kto nič posvätným nenazýva, v nej nemusí nájsť seba.

Spiritualita a náboženstvo nie sú to isté. Ale nemusia stáť proti sebe.

Bežná predstava je jednoduchá: náboženstvo je inštitúcia s pravidlami, spiritualita je osobná cesta bez nich. Znie to prehľadne, ale takto to nefunguje. Pomôže rozlíšiť tri pojmy, ktoré sa často miešajú.

Náboženstvo je zvyčajne spojené s tradíciou, učením, spoločnými rituálmi, komunitou a určitým výkladom toho, čo je posvätné. Dáva rámec, jazyk a pokračovanie, ktoré presahuje jedného človeka.

Spiritualita môže označovať osobné alebo spoločné hľadanie zmyslu, vzťah k posvätnému alebo skúsenosť presahu. Môže sa odohrávať vnútri náboženstva aj mimo neho.

Religiozita vyjadruje, ako intenzívne a akým spôsobom človek náboženstvo prežíva, prijíma alebo praktizuje. Niekto chodí do kostola z presvedčenia, iný z tradície a ďalší pre ľudí, ktorých tam stretáva. Samotná príslušnosť k cirkvi ešte nehovorí, ako hlboko niekto verí.

Tieto pojmy sa prekrývajú. Človek môže spiritualitu prežívať cez náboženstvo, mimo neho, alebo oboma spôsobmi. Pew to v amerických dátach ukazuje celkom jasne. V roku 2023 sa 22 % Američanov označilo za spirituálnych, ale nie religióznych. Väčšia skupina, 48 %, sa označila za spirituálnu aj religióznu, 10 % za religióznu, ale nie spirituálnu, a 21 % za ani jedno. Prekvapivé je, že veľká časť ľudí, ktorí patria do skupiny „spirituálni, ale nie religiózni“, stále uvádza určitú väzbu na náboženskú tradíciu. Len pätina tejto skupiny uviedla vieru v Boha tak, ako ho opisuje Biblia. Pew pritom opatrne dodáva, že dôkazy o tom, že spiritualita jednoducho nahrádza náboženstvo, sú oveľa slabšie, než by mohli naznačovať zjednodušené predstavy. Čiastočne aj preto, že tieto dva pojmy sa ťažko oddeľujú.

Potrebuje sa tu vyhnúť jednému pohodlnému mýtu, totiž že spiritualita je slobodnejšia, modernejšia a hlbšia než náboženstvo. Takto sa o nej často hovorí a nie je to fér. Veľké náboženské tradície majú mystické prúdy, v ktorých ide o veľmi osobnú a náročnú vnútornú prácu. Majú aj stáročia nahromadenej skúsenosti s otázkami, ktoré sa dotýkajú každého: ako žiť so stratou, vinou či smrťou. Spoločenstvo, ktoré s tebou sedí pri hrobe, nie je malá vec. Opačná predstava, že náboženstvo je zastarané a uzavreté, kým spiritualita je vždy otvorená, je rovnako zjednodušená. Spiritualita poskladaná z vlastných zdrojov dáva slobodu, ale môže chýbať niekto, kto ti povie, že sa mýliš. Náboženská tradícia dáva oporu, ale môže byť aj tlak. Každé z nich má svoje silné stránky a svoje riziká. Ak niečo spája všetkých, ktorí sa spiritualitou zaoberajú, je to otázka po zmysle. Odpovede sa líšia. Nikto nemá patent na to, že jeho cesta je tá správna a ostatné sú len jej slabšie verzie.

Čo je sekulárna spiritualita?

Sekulárna spiritualita je jedna z najzaujímavejších oblastí tejto témy. Pojem sa používa pre rôzne spôsoby, ako sa človek zaoberá otázkami zmyslu, úžasu, hodnôt či presahu mimo tradičných náboženských rámcov. Nie je to oficiálne definovaný smer s jednotnými pravidlami. Skôr zastrešujúce pomenovanie pre rôzne skúsenosti, ktoré môžu mať k spiritualite blízko, aj keď sa im ľudia tak nemusia hovoriť.

Môže zahŕňať napríklad:

• Úžas. Pocit, že pred niečím veľkým stojíš a nestačíš to celé pochopiť. Nočná obloha, hory, more, narodenie dieťaťa, veľká hudba.
• Spolupatričnosť. Hlboký zmysel pre to, že si súčasťou ľudského rodu, rodiny, komunity, alebo že niečo, čo robíš, presahuje tvoje vlastné záujmy.
• Premýšľanie o konečnosti. Uvedomenie, že život je krehký a obmedzený, a otázka, čo z toho vyplýva pre to, čo robíš dnes.
• Vedomé rituály. Zapálená sviečka na výročie, každoročná cesta na konkrétne miesto, tichá chvíľa pred dôležitým rozhodnutím. Označujú okamihy, ktoré by inak prešli bez povšimnutia.
• Zmysel bez tradičného náboženského rámca. Prístup, v ktorom otázka „načo to všetko“ nie je odmietnutá, ale odpoveď sa hľadá v živote, vzťahoch, práci, umení, starostlivosti o druhých.

Zaujímavé je, čo o úžase hovorí psychológia, aj keď bez spirituálneho nálepkovania. Úžas je podľa výskumníkov emócia, ktorá sa objavuje pri niečom, čo je pre nás vnemovo alebo pojmovo obrovské a presahuje naše bežné rámce. V rozsiahlej sérii experimentov Paul Piff a kolegovia (2015, spolu vyše 2000 účastníkov) zistili, že ľudia po zážitku úžasu boli štedrejší a ochotnejší pomáhať. V jednom pokuse participanti stáli v hájiku vysokých stromov a potom sa viac ponúkali, že pomôžu niekomu, kto pustil pero. Autori to vysvetľujú tým, že úžas znižuje sústredenie na seba a otvára priestor pre druhých, čomu hovoria „malé ja“. Treba pritom zostať triezvy. Ide o psychologické experimenty s krátkodobým efektom, nie o dôkaz, že pravidelný úžas z nás robí lepších ľudí. A samotný výskum úžasu nehovorí, že ide o spirituálnu skúsenosť. To, či ju človek nazve spirituálnou, je jeho výklad.

Dve poznámky, aby sme sekulárnu spiritualitu nezjednodušili. Po prvé, sekulárne neznamená vždy bez nadprirodzena. Pew v amerických dátach ukazuje, že aj väčšina ľudí, ktorí sa označujú za spirituálnych, ale nie religióznych, verí, že človek má dušu alebo ducha okrem tela. Medzi tým, kto verí v Boha z Biblie, a tým, kto neverí vôbec v nič presahujúce prírodu, je široké územie. Po druhé, a to je dôležitejšie: nie každý, kto oceňuje prírodu, praktizuje mindfulness alebo žije podľa pevných hodnôt, sa za spirituálneho považuje. Niekto medituje, lebo sa mu lepšie spí, a je to presne to, čo chce. Niekto chodí do lesa, lebo ho to baví. Prisúdiť mu nálepku „spirituálny“, lebo to tak vyzerá zvonku, je ako povedať vegetariánovi, že je vlastne budhista. Nálepku si môže vziať človek sám, ak mu sedí. Nikto mu ju nemusí nalepiť.

Musíš byť spirituálna?

Nie. Stojí za to to povedať nahlas, lebo wellness kultúra to niekedy naznačuje opačne. Spiritualita sa tam podáva ako súčasť „správneho“ osobného rastu: kto nemeditoval, nevedie si denník vďačnosti a nehovorí o energiách, akoby niečo zanedbával. A kto nič z toho nerobí, akoby žil povrchne. Takto to nefunguje. Zmysluplný život sa dá žiť v hlbokom vzťahu k deťom, v remesle, v starostlivosti o rodičov, v dobrovoľníctve, v politike, vo vede, v humore. Eticky a úprimne sa dá žiť bez toho, aby sa slovo spiritualita vôbec objavilo. Nemusíš prijať žiadny duchovný systém, aby si sa zamýšľala nad tým, čo je pre teba dôležité, čoho sa bojíš a čo chceš po sebe nechať. To sú ľudské otázky, nie privilégium určitej skupiny. A ak ťa tá téma zaujíma, ale nechceš sa pridať k žiadnej tradícii, je to tiež v poriadku. Môžeš byť zvedavá, čítať, skúšať, vracať sa a nič z toho nemusí dospieť do „systému“. Nikto ti nemusí dať certifikát. Absencia spirituálnej rétoriky navyše nie je deficit. Ak ťa o tému zaujíma len zvedavosť, je to dostatočný dôvod. A ak ťa nezaujíma vôbec, nič ti nechýba, čo by si mala doháňať.

Kde sa spiritualita stretáva s každodenným životom?

Namiesto všeobecných viet o „vyššom vedomí“ sa oplatí pozrieť na obyčajné situácie, v ktorých sa podobné otázky objavujú samy. Pozrime sa na definíciu z úvodu. Hovorí o spojení s okamihom, so sebou, s inými, s prírodou a s tým, čo je významné. Aj keď ju človek nepoužíva, dá sa podľa nej orientovať v bežnom dni.

Strata. Predstav si modelovú situáciu: niekto stratí otca a niekoľko týždňov nevie, čo so sebou. Nie je to len smútok. Je to otázka, čo po človeku zostáva, či sa dá niečo zmysluplné urobiť s tým, čo od neho dostal, a ako byť s tým, že niečo skončilo a nedá sa vrátiť. Niekto sa utieka do modlitby alebo do cirkevného spoločenstva. Iný chodí po miestach, ktoré mal otec rád. Iný napíše list, ktorý nikomu neposiela. Všetko sú to spôsoby, ako sa vyrovnať s niečím, čo nemá jednoduché riešenie, a v rôznych rovinách sú to aj spirituálne otázky.

Miesto vo svete. Večer po práci, na zastávke, v kuchyni si občas položíš otázku: robím to, čo chcem? Je tohto dosť? Nie vždy ide o veľkú krízu. Často je to len tiché uvedomenie, že niečo nesedí, alebo naopak, že práve teraz je všetko na svojom mieste.

Vďačnosť. Niekedy je to pocit, ktorý príde nečakane, keď sedíš pri stole s ľuďmi, na ktorých ti záleží. Nie je to technika ani povinnosť. Nedá sa ani vynútiť, a keď sa o to človek príliš snaží, zvyčajne sa objaví opak.

Osobné rituály. Prvá káva na balkóne bez telefónu. Zapálená sviečka v deň výročia. Prechádzka na rovnaké miesto po každom ťažkom rozhodnutí. Nie všetky rituály sú spirituálne, ale niektoré robia z obyčajných chvíľ niečo, čo si pamätáš.

Otázky, na ktoré neexistuje odpoveď. Prečo sa dobrým ľuďom dejú zlé veci? Má moja choroba, môj rozvod, moja práca „zmysel“? Čo robiť s vedomím, že raz zomrieme? Spiritualita vo svojej najstaršej podobe je pokus nevyhnúť sa týmto otázkam. Nie je to nevyhnutne pokus ich zodpovedať.

Je to dôležité aj z jedného ďalšieho dôvodu. Spiritualita v každodennom živote nemusí byť výnimočný zážitok, ktorý ťa niekam „presunie“. Často je to len pozornosť k tomu, čo už v živote je.

Spiritualita nie je automaticky zárukou múdrosti ani dobra

Posledná časť je krátka, ale dôležitá. Spiritualita môže byť pre mnohých ľudí zdrojom opory, zmyslu, útechy aj spoločenstva. Nič z toho sa nemusí spochybňovať. Slovo „spirituálny“ však nie je zárukou, že človek je empatický, kriticky mysliaci alebo že rozhoduje správne. Rovnako ako „vedecký“ či „ekologický“ je to len charakteristika, nie certifikát kvality. V duchovnom prostredí sa dá stretnúť s rôznymi problémami. Všimni si aspoň tri.

Zneužívanie moci. V odbornej literatúre sa používa pojem duchovné zneužívanie. Lisa Oakley, britská výskumníčka, ho definuje ako formu emocionálneho a psychologického zneužívania, ktorá sa prejavuje systematickým vzorcom nátlaku a kontroly v náboženskom prostredí alebo s náboženským odôvodnením. Medzi znaky, ktoré identifikovala vo svojom výskume, patrí zneužívanie textov na kontrolu správania, naznačovanie, že boh s tým súhlasí, hrozba duchovnými následkami a presvedčenie, že vodca je „povolaný“, a preto ho nemožno spochybniť. Pojem je predmetom diskusií a nemá jednotnú definíciu. Systematický prehľad Ellisovej a kolegov z roku 2022 zhrnul 25 empirických štúdií a opísal zneužívanie v náboženskom alebo duchovnom prostredí ako zneužitie moci s psychickými a duchovnými následkami. Výskum sa zameriava najmä na náboženské, hlavne kresťanské komunity. Na nenáboženské „duchovné“ skupiny je údajov menej, preto by sme ich nemali automaticky stavať na rovnakú empirickú úroveň.

Únik pred ťažkými vecami. Psychoterapeut John Welwood v roku 1984 opísal „duchovné obchádzanie“ (spiritual bypassing). Je to používanie duchovných predstáv a praktík na to, aby sa človek vyhol nepríjemným emóciám alebo nevyriešeným problémom. Napríklad „všetko je tak, ako má byť“ povedané v momente, keď by bolo namieste byť nahnevaná alebo smutná. V roku 2017 Jesse Fox a kolegovia vytvorili dotazník Spiritual Bypass Scale-13, ktorý zachytáva dve zložky tohto javu: psychologické vyhýbanie sa a „spiritualizovanie“, teda tendenciu vysvetľovať náročné skúsenosti prostredníctvom duchovného rámca. Pozor však: ide o relatívne mladý výskumný koncept a samotný dotazník nedokazuje, že spiritualita spôsobuje psychologický únik. Skôr umožňuje tento spôsob zvládania skúmať.

Neoverené tvrdenia v duchovnom obale. Dobrý lektor jogy alebo vedúci meditácie nemusí rozumieť liečbe cukrovky či depresie. Keď niekto hovorí s autoritou o tom, čo je „zablokované“ v tele, aké „frekvencie“ lieči alebo že lieky netreba, jeho duchovná poloha mu odbornosť nedáva. Spiritualita a medicína sú rôzne oblasti. Preto sa v Althea magazíne snažíme jasne oddeliť, ktoré tvrdenie je tradičné, ktoré symbolické a ktoré vedecky overené.

Ako sa v tom orientovať? Žiadny test nie je dokonalý, ale tieto otázky sú dobrým začiatkom. Môžem klásť otázky bez toho, aby ma niekto odsudzoval? Môžem odísť bez trestu, výčitiek alebo hrozieb? Nahrádza to, čo mi niekto ponúka, lekársku starostlivosť, keď ju potrebujem? Neprináša niekomu osoh to, že sa bojím? Nie sú to výsledky výskumu, len praktická orientácia.

Cieľom nie je spiritualitu spochybniť. Väčšina ľudí v duchovných komunitách sú obyčajní ľudia s dobrými úmyslami. Ide o to, pristupovať k nej bez idealizácie, rovnako ako ku každej inej oblasti ľudského života: s úctou aj zdravou zvedavosťou.

Na záver

Ak sa dá z toho celého vybrať jedna myšlienka, tak táto: spiritualita nie je status, ktorý buď máš, alebo nemáš. Je to skôr okruh otázok, ktoré sa ľudia kladú odjakživa. Niekto na ne odpovedá cez tradíciu, niekto cez prírodu, niekto cez vzťahy, niekto cez pochybnosti. A niekto ich nechá otvorené.

Nemusíš si vybrať stranu ani si nalepiť nálepku. Môžeš si len všimnúť, kedy sa tie otázky objavujú tebe.

S láskou

Althea

Zdroje

• Pew Research Center (2023): Spirituality Among Americans.
• Pew Research Center (2025): Spiritual and religious self-descriptions.
• Puchalski C. a kol. (2009): Improving the quality of spiritual care as a dimension of palliative care: the report of the Consensus Conference. Journal of Palliative Medicine.
• Zinnbauer B. J., Pargament K. I. a kol. (1997): Religion and spirituality: Unfuzzying the fuzzy. Journal for the Scientific Study of Religion 36(4).
• Pargament K. I., Mahoney A. (2017): Spirituality: The search for the sacred. In: Oxford Handbook of Positive Psychology.
• Piff P. K. a kol. (2015): Awe, the small self, and prosocial behavior. Journal of Personality and Social Psychology 108(6).
• Fox J., Cashwell C. S., Picciotto G. (2017): The opiate of the masses: Measuring spiritual bypass and its relationship to spirituality, religion, mindfulness, psychological distress, and personality. Spirituality in Clinical Practice 4(4), 274–287.
• Ellis H. a kol. (2022): Religious/Spiritual Abuse and Trauma: A Systematic Review of the Empirical Literature.
• Oakley L. a kol.: odborné práce o duchovnom zneužívaní a jeho prejavoch v náboženskom prostredí.

Páči sa mi