Celý týždeň fungovalo. Termíny, jeden deadline za druhým, možno aj niekoľko večerov navyše v práci. Držala si sa akosi na nohách, vlastne aj prekvapivo dobre — bola si sústredená, výkonná, možno si si aj v duchu povedala niečo ako “keď toto zvládnem, cez víkend si konečne poriadne oddýchnem”. A presne v piatok podvečer, hodinu potom, čo si zavrela notebook, to príde. Bolesť hlavy, ktorá sa nedá poriadne poloviť. Škriabanie v krku. Telo, ktoré je zrazu ťažké, akoby niekto počas noci vymenil tvoje svaly za mokré uteráky.

Fenomén, ktorý má meno, hoci ho takmer nikto nepozná

V roku 2002 opísal holandský psychológ Ad Vingerhoets z univerzity v Tilburgu spolu s kolegami jav, ktorý nazvali “leisure sickness” — doslova “choroba z voľna” alebo “oddychová choroba“, pre ktorý sa v slovenčine ani poriadne nezaužíval vlastný výraz, pretože si ho jednoducho nikto veľmi nevšímal, hoci ho zažíva prekvapivo veľa ľudí. Vingerhoets sa k téme dostal celkom osobne — všimol si, že keď je chorý, býva to takmer vždy cez víkendy alebo počas vianočných sviatkov, nikdy uprostred pracovného týždňa. Keď sa opýtal okolo seba, zistil, že rovnaký vzorec pozná prekvapivo veľa jeho známych — vrátane jedného príbuzného, ktorý sa vraj vždy poriadne “položil” presne na začiatku letnej dovolenky, každý rok bez výnimky. Keďže sa v odbornej literatúre nenašlo takmer nič, rozhodol sa spraviť vlastný prieskum.

V prvej, veľkej štúdii oslovil vyše tisícsedemsto ľudí (presnejšie 1 128 mužov a 765 žien) a zistil, že približne tri percentá z nich sa v opise “syndrómu víkendu” alebo “syndrómu dovolenky” rozpoznali — u mužov to bolo mierne častejšie než u žien, hoci rozdiel nebol dramatický. Nie je to teda väčšinový jav, no ani zanedbateľný — pri type ťažkostí, o ktorých sa dovtedy v odbornej literatúre písalo len veľmi málo. V nadväzujúcej, podrobnejšej štúdii porovnal viac než sto ľudí, ktorí tento vzorec poznali z vlastnej skúsenosti, so skupinou viac než päťdesiat tých, ktorí ho nepoznali. Najčastejšie hlásené ťažkosti boli bolesti hlavy až migrény, únava, svalové bolesti a nevoľnosť. V súvislosti s dovolenkami sa navyše často objavovali aj vírusové infekcie — teda klasické prechladnutia či chrípkové stavy. U väčšiny ľudí, ktorí tento vzorec zažívali, to navyše nebola jednorazová záležitosť — mnohí ho poznali už desať a viac rokov, čo naznačuje, že nejde o náhodný výkyv, ale o pomerne stabilný osobný vzorec.

Nejde len o to, “koľko” si toho mala

Prečo sa to vlastne deje?

Tu treba byť úprimná: presný mechanizmus, ktorý za týmto javom stojí, veda zatiaľ s istotou nepozná. Existuje niekoľko teórií, ktoré sa navzájom nevylučujú a pravdepodobne k tomu prispieva viacero vecí naraz — u jednej osoby možno prevažuje jeden mechanizmus, u druhej iný, a možno sa v rôznej miere miešajú aj u tej istej osoby v rôznych obdobiach života. J

• Jedna z teórií hovorí o takzvanom efekte “poklesu” — myšlienke, že počas obdobia intenzívneho stresu sa mení fungovanie stresovej a imunitnej odpovede. Stresové hormóny, medzi nimi kortizol, ovplyvňujú aj niektoré imunitné a zápalové procesy v tele. To je jeden z dôvodov, prečo sa uvažuje o možnosti, že počas náročného obdobia nemusia byť niektoré zdravotné ťažkosti také výrazné, ako by mohli byť neskôr. Keď záťaž náhle opadne — v piatok večer, alebo hneď na začiatku dovolenky — tieto fyziologické zmeny môžu teoreticky súvisieť s tým, že sa príznaky objavia práve vtedy. Je však dôležité zdôrazniť, že ide o hypotézu, nie o potvrdený mechanizmus leisure sickness. Spojenie medzi konkrétnymi zmenami stresových hormónov a následným ochorením pri tomto fenoméne zatiaľ nebolo priamo preukázané.

• Druhá teória je jednoduchšia a možno prekvapivo presvedčivá: počas náročného obdobia si možno telesné signály — bolesť hlavy, stiahnuté hrdlo, únavu — jednoducho nevšímaš tak veľmi, pretože ťa niečo iné núti ísť ďalej a myseľ máš plne zaangažovanú v úlohe, ktorú treba dokončiť. Sústredenie na úlohu môže na chvíľu odsunúť telesné signály do úzadia. Až keď si konečne “sadneš”, zrazu máš priestor si všimnúť niečo, čo tam možno bolo už deň či dva predtým, len si to prehliadala.

Pri chorobách spojených konkrétne s dovolenkou treba navyše zohľadniť aj celkom praktické vysvetlenie, ktoré s “vypnutím zo stresu” nemá nič spoločné: cestovanie samo osebe môže zvýšiť počet kontaktov s ľuďmi a tým aj príležitosť stretnúť sa s infekciou — v lietadle, na letisku, v novom prostredí, medzi ľuďmi z úplne iných kútov sveta. Časť “dovolenkových” ochorení teda môže byť jednoducho o tom, že si niekde po ceste niečo “chytila”, nie o tom, že telo “čakalo”, kým si oddýchneš, aby ťa mohlo poslať do postele.

A napokon existuje ešte jedna, trochu neočakávaná možnosť: samotná predstava blížiaceho sa voľna môže byť pre niektorých ľudí paradoxne stresujúca. Ak vieš, že po víkende ťa čaká rovnako náročný týždeň, alebo že “vypnúť” na pár dní znamená, že sa neskôr budeš musieť opäť naplno “zapnúť” a dobehnúť všetko zameškané, samotné očakávanie tohto prechodu môže v tele vyvolať napätie, ktoré sa v konečnom dôsledku prejaví telesne. Nejde teda len o pokles po strese, ale možno aj o predzvesť ďalšieho stresu, ktorá sa oznamuje o niečo skôr, než by sme čakali. Oplatí sa tiež “chorobu z voľna” odlíšiť od vyhorenia, s ktorým sa dá ľahko zamieňať, keďže oboje súvisí s dlhodobou pracovnou záťažou a oboje sa najviac prejaví práve vtedy, keď tempo konečne poľaví. Vyhorenie je spojené s dlhodobým pracovným vyčerpaním a zmenami vo vzťahu k práci, zatiaľ čo choroba z voľna je skôr opakovane opisovaný telesný vzorec, pri ktorom sa zdravotné ťažkosti objavujú počas víkendov alebo dovoleniek. Niekto môže zažívať oboje naraz, no nie je to to isté, a preto sa oplatí ich nezamieňať.

Prečo je toto zaujímavé aj v kontexte toho, o čom sme písali doteraz?

Ak si čítala moje predchádzajúce články o nervovom systéme, regulácii a strese, tento fenomén do nich celkom pekne zapadá — hoci z trochu iného uhla, než som doteraz skúmala. Písali som, že regulácia neznamená byť stále pokojná, ale skôr schopnosť pružne prechádzať medzi stavmi aktivácie a pokoja podľa toho, čo situácia potrebuje. Väčšina pozornosti sa pritom zvykne venovať tej “aktivačnej” strane — ako sa telo mobilizuje, keď treba podať výkon. O čosi menej sa hovorí o opačnom smere: o tom, čo sa deje, keď táto mobilizácia má naopak skončiť.

“Choroba z voľna” môže byť aj ilustráciou toho, čo sa deje, keď je pre človeka prechod medzi pracovnou záťažou a odpočinkom náročný — keď veľkú časť času venuje výkonu, sústredeniu a povinnostiam a potom má náhle prejsť do úplne iného režimu.

Výskum leisure sickness ukázal súvislosť najmä s vysokou pracovnou záťažou, pocitom zodpovednosti a ťažkosťami odpútať sa od práce. Neznamená to však, že príčinou je jednoducho “zle regulovaný nervový systém” — na takýto záver zatiaľ nemáme dostatok dôkazov.

Prechod medzi vysokým výkonom a skutočným odpočinkom navyše nemusí byť vždy plynulý ani okamžitý, najmä ak sa mu táto príležitosť nedáva pravidelne v menších dávkach, ale len nárazovo, raz za niekoľko mesiacov, na dvojtýždňovej dovolenke, kam sa navyše nahrnie aj všetka nazbieraná únava z predchádzajúcich mesiacov naraz.

Čo si z toho odniesť

Nechcem, aby si si teraz každé nedeľné nachladnutie automaticky vysvetľovala ako “leisure sickness” — väčšina bežných chorôb má oveľa jednoduchšie vysvetlenia, od kontaktu s chorými deťmi cez počasie až po obyčajnú náhodu v tom, kedy sa vírus práve namnoží natoľko, aby spôsobil príznaky. Ide o pomerne zriedkavý, aj v odbornej obci nie úplne jednotne uchopený vzorec — nie je to oficiálna diagnóza, ktorú by ti niekto vypísal na PN, a samotní výskumníci stále hovoria o potrebe ďalšieho skúmania jeho mechanizmov. Nie je to teda niečo, čo postihuje každého, kto si cez víkend ľahne na gauč s nádchou, a rozhodne to nie je spôsob, ako si spätne vysvetliť úplne každú nepríjemnú náhodu. Ak sa ti ale tento vzorec opakuje — teda ak takmer spoľahlivo ochorieš práve vtedy, keď konečne prestaneš makať, a deje sa to opakovane, roky, nie raz za život — možno to nie je náhoda ani “smola, ktorá ťa vždy prenasleduje presne v tú najhoršiu chvíľu”. Môže to byť skôr signál, že prechod medzi pracovným tempom a skutočným odpočinkom je pre teba momentálne dosť prudký, a že telu by možno pomohlo, keby ten prechod nebol taký strmý — napríklad keby si medzi náročným obdobím a úplným voľnom mala aspoň krátky, miernejší medzistupeň, namiesto skoku rovno z plného výkonu do úplného nič. Samotní autori pôvodného výskumu neskôr diskutovali o možnosti, že niektorým ľuďom by mohol pomôcť miernejší prechod medzi pracovným a voľným časom, napríklad fyzická aktivita po práci, no účinnosť takýchto postupov nebola v tejto súvislosti dostatočne overená.

Nie je to návod, ako sa “leisure sickness” natrvalo zbaviť — na to veda zatiaľ poriadne nemá odpoveď, a bolo by nepoctivé tváriť sa inak. Je to skôr pozvánka pozrieť sa na svoj vlastný vzorec o čosi zvedavejšie, nabudúce, keď ťa práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu, tesne pred zaslúženým oddychom, niečo “sklátí”.

Možno je totiž najužitočnejšia otázka, ktorú si vtedy môžeš položiť, práve táto: mala som medzi náročným obdobím a týmto voľnom vôbec nejaký prechod, alebo som skočila rovno z jedného extrému do druhého? Odpoveď nemusí zmeniť to, čo sa deje práve teraz, keď už ležíš s teplomerom pod pazuchou. Ale môže ti dať trochu iný pohľad na budúce prechody medzi prácou a odpočinkom — a možno aj menej pocitu, že ťa telo naschvál sabotuje presne vtedy, keď by si si zaslúžila oddych najviac.

Možno to nie je tvoje telo, ktoré ti chce niečo pokaziť naschvál, presne vtedy, keď si si to najmenej zaslúžila. Možno len ešte poriadne nevie, ako sa má z plného behu bezpečne zastaviť — a to je vec, ktorú sa dá, aspoň postupne, trénovať, rovnako ako všetko ostatné, o čom sme v tomto magazíne doteraz písali.

S láskou

Althea