Skoro každý pozná miesto, pri ktorom sa mu samo od seba stíši hlas. Môže to byť stará kaplnka, lavička nad údolím, kút pri okne alebo miestnosť, v ktorej sa zvykne sedieť v nedeľu. Nie je na tom nič tajomné a nie vždy sa to dá vysvetliť. Niekedy je to miesto, ktoré nikto nepomenoval, a predsa sa k nemu vraciame. Zaujímavé je, že ľudia po celom svete si takéto miesta vytvárajú aj vedome. Nielen chrámy a svätyne pre celé komunity, ale aj malé kúty v domácnosti: policu, stolík, výklenok v stene.
Čo ich robí významnými? A prečo ich ľudia potrebujú, keď by sa dalo modliť, spomínať alebo mlčať kdekoľvek? Na túto otázku neexistuje jedna odpoveď. V rôznych tradíciách sa „posvätné“ chápe odlišne a to, čo je v jednej kultúre samozrejmé, je v inej cudzie. V tomto texte sa preto nepokúšam nájsť spoločného menovateľa ani vybrať „najlepšiu“ tradíciu. Skôr sa chcem pozrieť, čo sa o posvätných priestoroch dá povedať, keď ich necháme hovoriť vo vlastnom kontexte. Poďme sa pozrieť na tri domáce príklady z troch rôznych častí sveta a potom sa vrátime k otázke, čo si z nich môže vziať človek, ktorý do žiadnej z týchto tradícií nepatrí.
Priestor ako nádoba významu
Keď sa ľudia pokúšajú vysvetliť, čo robí miesto významným, často sa vracajú k podobným prvkom: k svetlu, k prahu, cez ktorý sa prechádza, k smeru, ktorým sa človek obracia, k tichu, k predmetom a opakovaným gestám. Nie sú to zákony, skôr spôsoby, ako sa význam dá „uložiť“ do priestoru.
Prah odlišuje bežný svet od tohto miesta. Svetlo, napríklad sviečka alebo lampa, upozorňuje na to, kam sa pozrieť. Smer, ktorým sa človek obracia, mu dáva orientáciu. Predmety, ako fotografia, kameň alebo miska, nesú vlastný príbeh. A opakované gesto, napríklad zapálenie sviečky alebo poklona, mení obyčajný kút na miesto, kam sa človek vracia. Keď niečo robíš pravidelne na rovnakom mieste, miesto si pre teba začne niesť význam samo. Treba povedať, že ide o interpretáciu. Nie každá tradícia tieto prvky chápe rovnako a nie každý človek pri nich cíti to isté. To, čo jeden vníma ako úctu, pre druhého môže byť len pekný interiér. A rovnako nie každý posvätný priestor má všetky z týchto prvkov. Niektoré sú bez svetla, bez predmetov, bez gest. Ostáva len miesto a pozornosť, ktorú mu ľudia venujú.
Tri domáce príklady
Nasledujúce tri príklady nie sú zástupcovia „všetkých náboženstiev“ ani rebríček. Nie sú vybrané preto, že by boli najznámejšie alebo najpôsobivejšie. Sú to len tri ukážky toho, ako rozmanito môže vyzerať posvätný priestor v domácnosti a ako rôzne ho jeho vlastné tradície chápu. Každý je opísaný v kontexte svojej kultúry a tak, ako ho opisujú zdroje.
Kamidana v japonskom šintoizme
Kamidana, doslova „polica pre kami“, je domáci šintoistický oltár. Inštitúcia šintoizmu ju opisuje ako zariadenie na vykonávanie rodinných obradov doma, v ktorom môžu byť uložené amulety kami, „rozdelený duch“ (bunrei) kami a podobné predmety. Miesto, kde sa kamidana inštaluje, má byť čisté, svetlé a tiché, ľahko prístupné na uctievanie a kladenie obetí. Za žiaduce sa zvyčajne považuje východné alebo južné natočenie.
Zaujímavé je, že samotná inštitúcia kamidany nie je veľmi stará. Inštitúcia opisuje, že na konci obdobia Heian sa obrady za predkov (sorei) zverili buddhizmu a vo zvyku sa ujalo ukladať pamätné tabuľky predkov (ihai) do domácich buddhistických oltárov (butsudan), čo bolo sprevádzané hnutím za rodinné obrady v jednotlivých domácnostiach. V stredoveku sa vďaka šíreniu kultu Ise a ďalších zaužívalo inštalovať kamidanu pre kami, ktoré boli „preložené“ z iných miest. V ranom novoveku kňazi zvaní oshi pomáhali šíriť kult Ise medzi ľudom a po celej krajine sa ustálil zvyk stavať špeciálne oltáre Ise (Daijingūdana) na uloženie amuletu z Veľkých svätýň. Do jednotlivých domácností sa kamidana teda rozšírila približne od polovice obdobia Edo.
K tomu patrí ešte jedna zaujímavosť: okrem kamidany používanej v tzv. svätyňovom šintoizme existujú aj iné domáce oltáre s vlastnými názvami podľa kami, ktoré sa v nich uctievajú, napríklad Ebisu-dana alebo Kōjin-dana, ako aj oltáre zasvätené patrónom remesiel a obchodu. Domáci šintoistický oltár teda nie je jedna vec, ale celá rodina podôb, ktorá sa vyvíjala v čase.
Ofrenda v Mexiku
Ofrenda znamená „obeta“ alebo „dar“. Podľa Smithsonian National Museum of the American Latino, ktoré o nej pripravilo online výstavu cez Google Arts & Culture, sa Día de los Muertos slávi v Mexiku, v Strednej Amerike a medzi mnohými Latinoameričanmi v Spojených štátoch. V dňoch 1. a 2. novembra sa duchovia zosnulých vítajú späť do domácností vytvorením ofrend, teda oltárov. Rodiny pri nich nechávajú dary pre zosnulých blízkych, aby ich privítali doma.
Zdroj rozlišuje, že každá ofrenda je iná, ale existujú tradičné prvky, ktoré majú pravdepodobne korene v domorodých praktikách Mexika a Strednej Ameriky. Medzi ne patria cempasúchil (aksamietnice), ktoré sa používajú ako kvet smrti, voda v džbáne alebo pohári pre smädné duše po dlhej ceste, sviečky, ktoré podľa tradície svietia duchom na cestu, kopálové kadidlo, pan de muerto, teda sladký chlieb upečený špeciálne pre tento sviatok, cukrové lebky, fotografie zosnulých a papel picado, vystrihované papierové ozdoby. Podľa výkladu, ktorý Smithsonian uvádza, môžu predmety zastupovať základné živly: voda je spojená s vodou, sviečky s ohňom, papel picado s vetrom a jedlo, najmä chlieb, so zemou. Je to jeden z výkladov, nie univerzálne pravidlo.
Dôležité je, že ofrenda nie je štandardizovaná. Kvalita a miera výzdoby závisí od regionálnych tradícií, bohatstva rodiny a jednotlivca, od nedávnych úmrtí a od úrody v danom roku. Súčasťou môžu byť aj osobné veci zosnulého, napríklad obľúbená kniha alebo odev, hoci nie sú povinné. Ofrenda však môže byť aj umelecké dielo alebo výstava, čo ukazuje, ako sa tradícia v súčasnosti mení.
Domáce svätyne v hinduizme
Smithsonian Institution v učebnom materiáli o puje (uctievaní) uvádza, že srdcom každého hinduistického domova je svätyňa, posvätný priestor vyhradený na uctievanie božstiev. Pri chrámovom uctievaní je potrebný kňaz, pri domácom je kontakt medzi veriacim a božstvom priamy. Veľkosť a výzdoba domácej svätyne nehrajú podľa zdroja žiadnu úlohu. Môže to byť celá miestnosť alebo vznešená stavba, ale aj malý výklenok alebo len rad náboženských obrázkov nalepených na stene.
Zaujímavé je, že deti síce vyrastajú v rodinných presvedčeniach, ale ako mladí dospelí sú podľa materiálu povzbudzovaní, aby si vybrali, ktoré božstvá ich osobne inšpirujú. Domáce svätyne preto obsahujú podoby božstiev, ktoré patria k presvedčeniam všetkých obyvateľov domu, a nie je nezvyčajné, že v jednej domácnosti je niekoľko malých svätýň. Puja sa podľa zdroja zvyčajne vykonáva každý deň aspoň jedným členom domácnosti. Pomôcky zahŕňajú kadidelnicu a tácku s kvetmi, ovocím a jedlom. Predmety v svätyni si členovia rodiny volia podľa vlastnej oddanosti a mnohé sa dedia z generácie na generáciu, iné sa kupujú na púti alebo nechajú vyrobiť remeselníkom.
Čo majú spoločné a čo nie
Pri pohľade na tieto tri príklady sa ponúka pokušenie povedať, že „všetky kultúry si vytvárajú domáce oltáre“ a že je to „univerzálna ľudská potreba“. Takýto záver by bol príliš zjednodušujúci. Kamidana je súčasťou systému kami a svätýň, ofrenda je spojená s konkrétnym sviatkom a s pamäťou zosnulých, domáca svätyňa v hinduizme sa týka každodenného vzťahu k božstvu. Ich účel, pojmy, pravidlá aj význam sa líšia.
Čo sa dá povedať opatrne? Že v každom z týchto príkladov je domov miestom, kde sa odohráva aj niečo viac než bežný život. Že priestor býva spojený s opakovaním: denná puja, každoročná ofrenda, pravidelné obete pri kamidane. A že veľkosť nie je rozhodujúca. Žiadny z týchto priestorov nemusí byť veľký ani drahý. To je však zistenie o týchto troch príkladoch, nie zákon.
Domov a príroda
Nie každý posvätný priestor je súčasťou náboženskej tradície. Ľudia si vytvárajú aj osobné miesta na modlitbu, spomienku alebo ticho. Môže to byť polica s fotografiou človeka, ktorý nám chýba, stolík pri okne s jednou sviečkou, kameň z dôležitej cesty alebo konkrétna lavička v lese. Niekto má v byte kúsok steny, kde visia obrázky, ktoré mu niečo pripomínajú. Niekto má pri bežeckej trase strom, pri ktorom zvykne zastať.
Je užitočné odlíšiť dve veci. Súkromná prax je tvoja vlastná a môžeš ju upraviť podľa seba. Obrady konkrétnych kultúr majú svoj pôvod, pravidlá a význam, ktoré nepatria nikomu zvonku. Ak ťa inšpiruje myšlienka kamidany alebo ofrendy, môžeš si vytvoriť vlastný kút, ale bez toho, aby si preberala symboly a gestá, ktorým nerozumieš, a vydávala ich za „to isté“. Vlastný kút s fotografiou starej mamy a sviečkou nie je ofrenda a nemusí sa tak volať. Nemusí sa ani tváriť ako „duchovný oltár“. Môže to byť jednoducho polica.
Pri prírodných miestach platí podobné rozlíšenie. Miesto v lese, ktoré je pre teba významné, je tvoje. Ak však ide o miesto, ktoré je posvätné pre nejakú komunitu, napríklad o pamätné miesto, cintorín alebo pútnické miesto, stojí za to ho vnímať s úctou a podľa pravidiel, ktoré tam platia.
Keď priestor označuje zmenu
Posvätné priestory často sprevádzajú prechodové obdobia: stratu blízkeho, narodenie, začiatok či koniec ob
dobia. Ofrenda pri Día de Muertos je príkladom miesta, ktoré slúži pamäti a komunite: rodina sa raz do roka zíde okolo fotografií zosnulých a pripraví im jedlo a nápoje, ktoré mali radi. Nie je to však pravidlo pre všetky kultúry a netreba ho zovšeobecňovať. V niektorých tradíciách sa zmeny označujú chrámovými obradmi, v iných domácimi, v niektorých vôbec nie.
Spoločné je skôr to, že ľudia hľadajú spôsob, ako zmenu nepreskočiť, ale na chvíľu sa pri nej zastaviť. Priestor tu funguje ako pripomienka: tu sa môžem zastaviť a tu to môžem urobiť. Mnohí ľudia si ho vytvárajú a pre mnohých z nich je významný.
Čo si môže z týchto príkladov vziať človek zvonku
Ak ťa niečo z toho inšpirovalo, pár opatrných myšlienok.
Začni otázkou, nie vzorom. Namiesto „aký oltár si mám zariadiť?“ skús „čo by som chcela mať na dosah, keď sa chcem zastaviť?“ Odpoveď môže byť jedna kniha a jedna svieca.
Pýtaj sa, odkiaľ čo pochádza. Ak chceš do svojho kútika dať predmet z konkrétnej tradície, napríklad sošku alebo kadidlo, stojí za to zistiť, čo znamená a ako ho používajú ľudia, ktorí z tradície vychádzajú.
Nezamieňaj vlastný kút s cudzím obradom. Dá sa mať vlastný pokojný kútik bez toho, aby si preberala cudzie obrady, texty alebo gestá.
Nemusí to vydržať. Miesto, ktoré pre teba teraz niečo znamená, môže o rok stratiť význam. To je normálne.
Miesto nemusí byť veľkolepé
Z uvedených príkladov plynie jedna skromná vec: posvätný priestor nemusí byť veľký ani drahý. Hinduistická svätyňa môže byť jedna polica alebo rad obrázkov na stene. Kamidana je malá polica. Ofrenda je stôl s fotografiami, vodou a sviečkou. Nie je to návod, len pripomienka, že význam nezávisí od veľkosti.
Možno sa môžeš spýtať samej seba: kde sa cítim prítomnejšie? A čo by som tam chcela vedome pripomínať? Odpoveď môže byť jednoduchá a nemusí mať žiadny názov. Môže to byť len „tu mi je dobre“. A to stačí.
S láskou
Althea
Leave a Reply