No čo ak je dych najmocnejší nástroj , aký v tele máme? Čo ak dych neodráža len to, ako sa nám aktuálne darí dýchať – ale nesie v sebe aj kúsok našej minulosti, nášho stresu, možno aj toho, čo sme si kedysi nedovolili cítiť? Poďme sa pozrieť z holistického a somatického pohľadu – trochu inak, než sme si zvyknúť.

1. Dych nie je len o kyslíku. Je aj o pocite bezpečia.

Z čisto biologického hľadiska by sa mohlo zdať, že dych slúži len na výmenu kyslíka a oxidu uhličitého. Lenže nervový systém to vníma inak. Spôsob, akým dýchame, je pre mozog akousi správou o tom, či sme v bezpečí, alebo v ohrození.

• plytký, rýchly dych → mozog: „niečo nie je v poriadku“
• pomalý, hlboký dych → mozog: „môžeme sa uvoľniť“

Zaujímavé je, že mozog často nereaguje na realitu, ale na dychový vzorec . To znamená, že ak dýchame ako pri strese, telo sa správa, akoby stres naozaj prebiehal – aj keď len sedíme na gauči. Niektoré teórie o vzťahu medzi dychom a nervovým systémom – napríklad polyvagálna teória – dokonca naznačujú, že to nemusí byť vždy tak, že sa najprv bojíme a potom začneme dýchať plytko. Niekedy to môže fungovať aj naopak: najprv sa zrýchli dych, a až potom príde pocit úzkosti.

2. Dýcham ako pamäť tela

Hovorí sa, že telo si pamätá inak – a možno aj dlhšie – než rozum. V somatickej práci sa to ukazuje pomerne často:

• ľudia zadržiavajú dych v určitých častiach tela
• niekto zadržiava dych v hrudníku
• nedýchajú do brucha, chrbta alebo panvy
• dych sa „zasekne“ pri silnej emócii

Tieto vzorce často vznikli v detstve alebo v období stresu , keď:

• nebolo bezpečne prejaviť emócie
• bolo treba „byť ticho“
• bolo nutné potlačiť strach, hnev či plač

Dych sa stáva obranným mechanizmom .

Niektorí ľudia celý život „nedýchajú naplno“, pretože ich telo sa kedysi naučilo, že cítiť = ohrozenie.

3. Oxid uhličitý: nepriateľ alebo skrytý hrdina?

Bežne sa učíme, že oxid uhličitý je len odpadový produkt, ktorého sa treba čo najrýchlejšie zbaviť. Z fyziologického hľadiska je to však zložitejšie – CO₂ totiž zohráva dôležitú úlohu pri tom, ako sa kyslík z krvi dostáva až do buniek. Fyziológovia tomu hovoria Bohrov efekt. Ak dýchame príliš rýchlo a príliš veľa, vyplavujeme z tela viac CO₂, než je potrebné. Kyslík sa síce dostane do pľúc, no ťažšie sa uvoľňuje tam, kde ho telo skutočne potrebuje. Výsledkom môže byť únava, pocit „hmly“ v hlave alebo úzkosť. Telo teda nemusím trpieť nedostatkom kyslíka, ale nesprávnou toleranciou CO₂ .

Inak povedané: niekedy nepotrebujeme dýchať viac. Niekedy potrebujeme dýchať pomalšie – a menej.

Je to pekný príklad toho, ako sa na dych dá pozerať z rôznych uhlov. Fyziológia ho opisuje jazykom chémie krvi. V mnohých tradíciách – napríklad v jogovej filozofii – sa zas dych spája s pojmom prána, teda životná energia. Ani jeden pohľad nemusí byť „ten správny“ na úkor druhého. Skôr sa môžu navzájom dopĺňať: jeden hovorí rečou čísel, druhý rečou skúsenosti.

4. Dych a emócie: prepojenie, ktoré nejde oddeliť

Skús si na chvíľu, len v predstave, všimnúť:

• ako dýcháš, keď si smutná
• ako dýchaš, keď sa hneváš
• ako dýchaš, keď cítiš radosť

Emócia a dych sú jedna minca – dve strany . V somatickej terapii sa často stáva, že pri uvoľnení dychu sa objavia slzy, ktoré tam dlho čakali. Že pri spomalení dychu sa zrazu ukáže potlačený úsmev. Že pri hlbšom výdychu odíde napätie, ktoré si telo nieslo možno aj roky.

Dych je akýsi most medzi tým, čo si vedome uvedomujeme, a tým, čo zostáva skryté hlbšie.

Niekedy sa necítime „odpojení od seba“ preto, že by sme boli stratení – ale preto, že zadržiavame dych.

5. Dych siaha ďalej, než si myslíme

Väčšina ľudí dýcha len do hrudníka alebo brucha. Plný dych je však oveľa väčší zážitok – rozlieva sa akoby do všetkých strán. Zdravý, voľný dych dokáže jemne rozšíriť rebrá aj do strán. Dokáže sa rozliať aj do chrbta. Niekedy sa dá cítiť až v panve.

Niektorí terapeuti si všímajú, že ľudia, ktorí dlhodobo žijú v strese, často nedýchajú do chrbta – a spájajú to s pocitom, že človeku chýba dostatočná opora, v tele aj v živote.

Ak sa v poslednom čase necítiš dostatočne podopretá životom okolo seba, možno stojí za to všimnúť si, či sa to nejako odráža aj v tom, ako – a kam – dýchaš.

6. Dych ako každodenný rituál návratu k sebe

Dych nepotrebuje:

• špeciálne pomôcky
• dokonalú techniku
• disciplínu mnícha

Potrebuje len pozornosť a dovolenie . Skús si dnes niekoľkokrát za deň položiť otázku:

Ako práve teraz dýcham?

Nie preto, aby si to hneď menila. Len aby si si to všimla. Všímanie dychu je totiž často prvým krokom k tomu, aby sme si začali všímať aj samých seba. Dych neklame. Ukazujeme, kde sa zadržiavame, kde sa bojíme, kde ešte nikdy nebudeme, že je bezpečne sa uvoľniť.

Dych nie je technika. Dych je vzťah – k telu, k životu, k sebe samej.

Môže nám ukazovať, kde ho práve zadržiavame. Kde sa bojíme. Kde ešte nie sme celkom pripravené uvoľniť sa. Nehovorí nám nutne „pravdu“ v absolútnom zmysle. Skôr nám dáva jeden z možných spôsobov, ako sa k sebe pomaly, s rešpektom a bez ponáhľania priblížiť.

A možno je to práve toto: nie snaha dych ovládnuť, ale ochota začať mu znovu venovať pozornosť.

S láskou

Althea